Novinky

Pripravenosť či zrelosť pre materskú školu nie je presne definovaná. Všeobecne sa posudzuje najmä podľa emočnej a sociálnej pripravenosti, t. j. schopnosti dieťaťa zvládnuť odlúčenie od rodičov, škôlky si ako kritérium často stanovujú zvládanie určitého stupňa sebaobsluhy a hygienických návykov (t. j. že sa dieťa dokáže viac-menej samo najesť a prezliecť a nemá plienky). Túto úroveň prevažná väčšina detí dosahuje medzi 3. a 4. rokom, niekedy aj neskôr. Treba si uvedomiť, že proces odpútania od matky a adaptácie na nové prostredie prebieha u každého dieťaťa odlišne. Ak má rodič pochybnosti, či je jeho dieťa dostatočne pripravené pre nástup do MŠ, môže vyhľadať psychológa a požiadať o konzultáciu.

Čo robiť a čoho sa vyvarovať, aby proces adaptácie prebiehal bez problémov?

Tu je zopár tipov:

• Snažte sa materskú školu popisovať realisticky – idealizovanie a „premotivovanie“ môže na dieťa pôsobiť opačne, najmä ak sa jeho očakávania nenaplnia. Pred samotným nástupom si spoločne choďte škôlku pozrieť, aby ste sa vy aj dieťa oboznámili s prostredím.

• Trénujte postupné odlúčenie od rodičov, aj keď na krátko, v známom prostredí.

• Podporujte dieťa v samostatnosti v návykoch a sebaobsluhe. Snažte sa prispôsobiť denný režim potrebám adaptácie na škôlku (napr. čas spánku a pod.)

• Umožnite dieťaťu kontakt s rovesníkmi, aby sa učilo rešpektovať potreby a požiadavky iných detí.

• Nestrašte deti škôlkou – „veď počkaj, v škôlke ťa naučia poslúchať“ – to rozhodne nie je účinná motivácia.

• Pri odchode sa príliš dlho nelúčte, aj keď deti často spočiatku plačú, verte skúsenostiam a schopnostiam učiteliek a odíďte. Väčšina detí sa krátko po odchode rodičov upokojí.

• Nedávajte pred dieťaťom najavo svoje obavy a neistotu, naopak chváľte ho a podporte seba i dieťa v presvedčení, že spoločne nástup do škôlky hravo zvládnete.

• Vždy dodržte čas príchodu, ktorý ste sľúbili, dieťa nadobudne dôveru a istotu, že sa vrátite.

• Nepreťažujte dieťa krúžkami a inými náročnými aktivitami. V prvých týždňoch je pobyt v škôlke pre dieťa novou skúsenosťou, ktorú musí spracovať. Deti bývajú často z pobytu v škôlke a z nových zážitkov unavené.

• Pokiaľ je to možné, vyvarujte sa v čase nástupu do škôlky výrazných zmien v chode rodiny (sťahovanie, dlhodobá návšteva babky, služobná cesta a pod.).

• V priebehu prvých týždňov pobyt v škôlke zbytočne neprerušujte (dovolenkou a pod.), aby si dieťa vytvorilo pravidelný návyk.

• Vždy s dieťaťom hovorte o jeho zážitkoch a skúsenostiach, podporujte ho a chváľte za samostatnosť, odvahu a pod. Ak máte akékoľvek pochybnosti, konzultujte svoje dojmy aj s učiteľkou v MŠ, pýtajte sa dieťaťa na jeho prežívanie. Komunikáciou možno predísť mnohým nedorozumeniam.

„Reč ako dorozumievací prostriedok medzi ľuďmi zaradila by som, obrazne povedané, na prvé miesto medzi sedem divou sveta. Možnosti, ktoré reč obsiahle a celkovým uplatnením dáva ľudstvu, rovnajú sa najväčším vynálezom, aké bol, je a bude schopný mozog človeka utvoriť.“

                                                                                        Margita Figuli

1)

Zajakavosť (balbuties) sa prejavuje ako narušenie plynulosti reči. Objavuje sa zväčša v treťom až vo štvrtom roku alebo na začiatku školskej dochádzky. Výskyt je niekoľkonásobne častejší u chlapcov. Môže mať závažné druhotné následky - strach z hovorenia na verejnosti, sklon k izolovanosti. Príčiny zajakavosti môžu byť rôzne. Po treťom roku života, dokedy môže byť zajakavosť viac-menej normálnym fyziologickým javom, môžu ju spôsobovať úrazy, oslabenie po chorobe, rečový vzor - napodobovanie niekoho z blízkeho okolia, ale aj náhle psychické preťaženie. Zvýšenú frekvenciu zajakávania pozorujeme v prvých ročníkoch školskej dochádzky, ktoré kladú väčší nápor na schopnosť dieťaťa prispôsobiť sa novému prostrediu a požiadavkám. Nepriaznivá situácia nastane pre dieťa, keď si začne uvedomovať svoju ťažkosť. Trpí výsmechom rovesníkov a aj napriek snahe sa mu nič nedarí. Jeho stav sa môže zhoršiť a k zajakavosti sa pridružia ďalšie neurotické prejavy. Patrí k nim napr. nočné alebo denné pomočovanie sa alebo tiky, čiže samoúčelné pohyby rôznych svalových partií tela.

Úzkostné deti, ktoré sa boja separácie od matky a majú neprimerané obavy z kontaktu s cudzími ľuďmi, môžu za takej situácie trpieť i poruchami v oblasti komunikácie.

2)

Mutizmus alebo strata reči je neurotický útlm reči u dieťaťa, ktoré hovoriť vie, ale hovoriť odmieta. Útlm reči je prejavom strachu a napätia v určitej situácii alebo v komunikácii s určitou  osobou. Môže vznikať i ako následok traumy. Dieťa prestáva hovoriť, nato reaguje iba posunkami alebo vôbec nie. Majú k nemu sklony skôr deti primárne úzkostné, samotárske, zvýšene závislé, ktoré sa nedokážu presadiť, sociálne neskúsené a infantilné. Najčastejšie sa objavuje v predškolskom veku alebo u mladších školákov, zriedka po ôsmom roku života. Nie je vhodné nútiť takéto dieťa do hovorenia. Je lepšie ho nechať, aby si na situáciu zvyklo a prestalo mať strach. Ostatné deti reagujú na nehovorného spolužiaka spravidla stratou záujmu o kontakt, ktorý nebol opätovaný.

Elektívny mutizmus (výberový mutizmus)  -   dieťa postihnuté touto poruchou je schopné hovoriť, ale nerozpráva v určitých sociálnych situáciách. Aby bolo možné povedať, že dieťa touto poruchou skutočne trpí, musí k takémuto zlyhávaniu dochádzať najmenej jeden mesiac, nesmie sa však jednať o prvý mesiac dieťaťa v škole.. Táto porucha je, čo sa týka výskytu jednou zo vzácnych porúch. Obvykle sa objavuje pred piatym rokom, väčšinou sa však nerozpozná. Skôr až po nástupe do školy. Častejšie sa vyskytuje u dievčat. Nie je úplne jasné či je porucha dedičná. Domnievame sa že jej vznik negatívne ovplyvňuje stresové prostredie, najčastejšie tam, kde poruchou trpia rodičia. Je veľmi vzácne ak porucha trvá dlhšie ako pol roka – ale je to možné. Čím dlhšie trvá tým horšie sa lieči. sociálnou fóbiou, depresiou, poruchou opozičného vzdoru, alebo úzkostnou poruchou.

Dieťa z poruchou elektívneho mutizmu navyše:

* V určitých situáciách nerozpráva, pretože sa zajakáva, alebo ma iné komunikačné problémy.

* Dieťa možno nerozpráva, pretože sa strašne hanbí a prežíva úzkosť

* Možno čiastočne neovláda jazyk (cudzinec)

* Dieťa nerozpráva preto že prežilo nejakú traumu, alebo preto že je doma alebo v škole vystavené zvlášť nevyhovujúcim podmienkam

Neurotické poruchy majú teda veľmi zložité a často zastreté príčiny a rôznorodé prejavy. Väčšina detí s ľahšími neurotickými prejavmi sa pravdepodobne k odborníkovi nikdy nedostaví.

Neurotické poruchy predstavujú dosť často len extrémne uplatňovanie normálnych obranných mechanizmov, ktoré organizmus používa v snahe odstrániť, prípadne riešiť záťažovú, či frustračnú situáciu, stres, psychickú traumu, resp. pretrvávajúce nevyriešené konflikty. To všetko vedie k strate vnútornej rovnováhy, k pocitu úzkosti – anxiete, k pretrvávajúcemu vnútornému napätiu – tenzii a k bezradnosti. Hlavným a najvážnejším symptómom neurózy je anxieta. Môže byť zjavná, ak dieťa navonok vyzerá napäté, ustrašené, nadmieru nebojácne, alebo ak určité náročné situácie majú za následok pomočovanie, nechutenstvo, nespavosť a pod. Anxieta môže byť i skrytá, dá sa však vytušiť z rôznych prejavov neprimeraného správania, ktoré sú prejavom neúspešného používania obranných mechanizmov voči anxiete, teda pocitom úzkosti. Zdroje neurózy sú rôzne.

Medzi najzávažnejšie patrí:

- nesprávna výchova v rodine ( nadmieru starostlivé, alebo odmietavé rodinné prostredie, ktoré buď dáva nedostatok príležitostí k samostatnému konaniu, alebo núti predčasne riešiť nadmieru zaťažujúce situácie, ktoré dieťa nie je schopné vyriešiť).

- konflikty súvisiace s návštevou škôlky (konflikty učiteľka – dieťa, ktoré sa prenášajú i na domáce prostredie a rodičov a pod.)

3)

Poruchy reči

Poruchy reči, rečové chyby, môžu mať rozličné pozadie v závislosti od štruktúry, ktoré sa zúčastňujú na tvorbe reči. Reč je presne a citlivo ovládaná ústrednou nervovou sústavou, do ktorej sa zhlboka premieta činnosť celého organizmu. Preto celá skupina porúch súvisí s porušenou alebo so zmenenou funkciou mozgu.

Najzávažnejšou poruchou vývinu reči je bezrečovosť = alália. Pri alálii býva na rozličnom stupni oneskorený vývin reči, ktorý presahuje obdobie tretieho roku a prechádza do predškolského až školského veku.

Vyskytuje sa:

a) ako konštitučný prejav

b)  pri zanedbaní starostlivosti o reč

c)  ako dôsledok sluchových chýb

d)  pri zníženom intelekte

e)  ako dôsledok defektu v mozgových mechanizmoch reči .

Úprava reči je zdĺhavá. Vyžaduje sa základné lekárske vyšetrenie a v logopedickej starostlivosti treba prihliadať na prirodzenú postupnosť pri rozvíjaní reči a všestranne pôsobiť na postihnutého jedinca.

Chybná výslovnosť hlások

Najčastejšie deti zamieňajú samohlásku e so samohláskou a, alebo dvojhlásky redukujú na jednu samohlásku.

Porucha výslovnosti spoluhlások:

Poruchy výslovnosti hlások – c,s,z, č,š,ž, dz, dž, sa nazýva  sigmatizmus (šušlanie).

Porucha výslovnosti hlásky r - rotacizmus -> prejavujú sa rozlične :

hláska r sa vôbec nevysloví napr. áno (ráno), epa (repa),....Nie je plynulé spojenie hlások – vznikne krátka prestávka.

nahrádza sa inými hláskami (pararotacizmus) - najčastejšie j, l, v, h, d – vyslovuje ich namiesto ťažšie vysloviteľné r. Napr. na miesto ráno vysloví láno.

hláska r sa tvorí na nesprávnom mieste, akustický dojem je odlišný. Podľa miesta nesprávneho tvorenie hlásky r majú svoj špecifický názov.

Porucha výslovnosti hlásky l, l – lambdacizmus -> deti nahrádzajú hlásku l hláskami j, h, v. Pri dlhom l sa vyskytujú podobné poruchy ako pri hláske l.

Porucha výslovnosti hlásky k - kapacizmus a g – gamacizmus -> výslovnosť býva porušená vynechávaním alebo ich nahrádzaním hláskou t alebo d, alebo ich nesprávne tvorenie.

Porucha výslovnosti hlásky ch – chitizmus -> deti nesprávne vyslovujú iba zriedkavo, vynechávajú alebo nahrádzajú hláskami k, t, d, niekedy hláskou š, h.

„Vzdelávanie by nemalo byť prípravou na život; malo by byť životom samým.“

Anthony de Mello

Pojem školská pripravenosť zahŕňa oproti biologickému zreniu skôr úroveň predškolskej prípravy z hľadiska schopností, vplyvu prostredia a výchovy.

Pojem „školská spôsobilosť“ môžeme definovať ako strešný termín, ktorý integruje pojmy „zrelosť“ a „pripravenosť“ vo vzájomnej súčinnosti, pričom do istej miery rozlišuje medzi schopnosťami a zručnosťami, ktoré dieťa dosiahne  v procese zrenia a tými, ktoré dosiahne vplyvom prípravy a nácviku pod vedením inej osoby. Čiže za základné podmienky vstupu dieťaťa do školy považujeme zrelosť po stránke somatickej, psychickej a sociálnej.

Očakávania od budúceho prváka

Od dieťaťa sa vyžaduje aby bolo po stránke somatického, psychického, emocionálneho a sociálneho vývinu zrelé a pripravené zvládať požiadavky školy.

Je potrebné, aby vedelo:

• osvojovať a pamätať si primerané množstvo nových vedomostí a zručností
• regulovať svoju pohyblivosť a impulzívnosť
• neodbiehať od činnosti, na určitý čas cielene zameriavať pozornosť
• vydržať bez rodičov
• adaptovať sa na skupinu, spolupracovať so skupinou
• prispôsobiť sa pokynom cudzieho dospelého

Určité oslabenia v podobe zdravotného, telesného či zmyslového deficitu, oneskorovania psychického vývinu alebo nerovnomerného vývinu sa stávajú zásadnými faktormi, ktoré sťažujú dieťaťu proces učenia a získavania nových vedomostí a zručností.

Čo by mal budúci prvák vedieť

Jazyk, reč a poznanie:

• pri spontánnom rečovom prejave hovoriť gramaticky správne (skloňovať, časovať, používať minulý, prítomný a budúci čas), používať všetky slovné druhy (slovesá, prídavné mená, podstatné mená… atď );
• sformulovať otázku a tiež na otázku odpovedať;
• uprednostňovať verbálnu formu komunikácie (pomocou reči dosahovať cieľ);
• informovať o svojich zážitkoch, pocitoch a prianiach;
• vysvetliť, čo znamenajú niektoré slová (napríklad: žaba, kabát, auto), vie vystihnúť charakteristickú vlastnosť, či funkciu slova;
• porozprávať krátku, známu rozprávku s udržaním dejovej línie a taktiež zoradiť obrázky (3 – 4) podľa deja rozprávky;
• naspamäť poznať básničku, pesničku, riekanku a pod.;
• povedať svoje meno, mená súrodencov, rodičov, kamarátov, adresu;
• tvoriť nadradené pojmy, kategórie (napr.: hruška, jablko, slivka je ovocie);
• tvoriť protiklady slov (napr.: malý – veľký, teplý – studený,…);
• pochopiť a zrealizovať inštrukcie, pokyny (napríklad: „Vezmi si modrú pastelku a nakresli kruh do stredu papiera“).

Sluchové vnímanie:

• určiť, či sa 2 slová rýmujú alebo nie;
• rozlíšiť dvojice slov, či sú rovnaké alebo nie (hrady-brady, sud-sad, pije-bije,…);
• určiť začiatočnú hlásku slova a poslednú hlásku v slove;
• jednoslabičné slová rozložiť na hlásky napríklad: LES  →  L-E-S;
• zopakovať vetu zloženú z piatich slov alebo zapamätať si štyri nesúvisiace slová.

Zrakové vnímanie:

• v rade obrázkov odlíšiť, ktorý obrázok je iný, ak sa líšia v detaile a tiež vo vertikálnej a horizontálnej polohe;
• nájsť zhodné obrázky;
• doplniť chýbajúcu časť v obrázku;
• poskladať obrázok z niekoľkých častí;
• zo 6 obrázkov aspoň 3 si zapamätať.

Matematické predstavy:

• rozlíšiť viac, menej, rovnako pri rôznej veľkosti a usporiadaní prvkov;
• určiť množstvo o jedno viac alebo menej;
• triediť prvky (tvoriť skupiny) podľa kritérií: farby, veľkosti, tvaru;
• zoradiť 5 prvkov podľa veľkosti od najmenšieho po najväčší a naopak;
• rozlišovať pojmy: malý-stredný-veľký, vysoký-vyšší-najvyšší, málo-menej-najmenej;
• poznať a pomenovať kruh, trojuholník, štvorec a obdĺžnik.

Motorika, grafomotorika:

• udržať rovnováhu, poskakovať na jednej nohe, chytať a hádzať loptu;
• uvoľniť ruku pri kreslení, správne držať ceruzku;
• nakresliť: postavu, vlnovku, šikmú čiaru, „zuby“, horný a dolný oblúk;
• prekresliť podľa predlohy kruh, trojuholník a štvorec a pod.

Sociálne zručnosti:

• spolupracovať, adekvátne komunikovať a dodržiavať pravidlá;
• reagovať na pokyny autority;
• byť trpezlivý, počkať, až na neho príde rad;
• rozlišovať medzi hrou a úlohami;
• zhodnotiť pod vedením dospelého následky vlastného správania v jednoduchých situáciách;
• ovládať sebaobslužné zručnosti (obliekanie, stolovanie, hygienické návyky).